|
Strana 1 z 4
Prinášame Vám tretí a štvrtý diel z rubriky Antona Lednického (Katedra atletiky FTVŠ UK), ktorý tentokrát pojednáva o cvičeniach na rozvoj reakčnej rýchlosti.
Cvičenia na rozvoj reakčnej rýchlosti II. (4)
B. Cvičenia na rozvoj zložitej reakčnej rýchlosti
1. Hráči sú otočení chrbtom k trénerovi. Na dohodnuté signály vykonávajú určené cvičenie (napr. tlesknutie = drep; písknutie = výskok; dupnutie = poskok vľavo; úder loptou = poskok vpravo; úder na kovový predmet = poskok vpred; ústny povel „hop“ = poskok vzad). Počet podnetov vyberáme podľa vyspelosti hráčov, najmenej však tri.
Alternatívy:
1a) cvičenie môžeme vykonávať nielen na mieste, ale aj v ľahkom pokluse;
1b) jeden z hráčov, stojaci za chrbtom druhému, dáva podnety ľahkými údermi na plecia (drep), ramená (poskok vpravo, vľavo), chrbát (poskok vpred) a určuje mu tak smer cvičenia;
1c) do cvičenia môžeme zaradiť ďalší prvok napr. pri každom vykonanom pohybe si hráč hodí loptu o zem; vyhodí ju do vzduchu; loptu si prehodí z ruky do ruky.
2. Cvičenci stoja čelom (chrbtom) smerom k trénerovi. Ten zakričí názov cvičenia (drep, ľah, sed, výskok, obrat ai.) a hráči sa ich snažia čo najrýchlejšie vykonať. Po vykonaní pohybu nasledujúce cvičenie vykonávajú z pozície, v akej sa nachádzajú.
Alternatívy:
2a) po vykonaní cvičenia sa hráči vždy vrátia do východiskovej pozície, napr. do sedu;
2b) jeden zo skupiny vykonáva rôzne cvičenia v ľubovoľnom poradí a ostatní „kopírujú“ jeho pohyb.
3. Dvojice stoja chrbtom k sebe medzi dvoma švihadlami pri ich rúčkach. Švihadlá sú označené 1 a 2. Na povel sa hráči snažia dlaňou potiahnúť označené švihadlo na svoju stranu. To isté môžeme vykonať aj nohou (obr. 12).
Alternatíva:
3a) pridáme tretie švihadlo medzi chodidlá.
Upozornenie: pri cvičení hornými končatinami švihadlo nechytáme, ale dopredu ho posúvame dlaňou, aby sme sa vyhli zraneniu prstov.
4. Dvojice sú vo vzdialenosti 2 – 3 m od seba. Jeden v upažení drží lopty rôznej veľkosti a hmotnosti. Bez upozornenia púšťa jednu z nich. Jej pustenie je signálom pre druhého cvičenca, aby vyštartoval a snažil sa chytiť loptu hneď po jej prvom odraze (obr. 13).
Alternatíva:
Podnet na pustenie lopty, a tým aj na otočku chytajúceho dáva tréner.
5. Traja hráči stoja v miernom oblúku, každý v predpažení s loptou. Majú dohodnuté poradie, v akom budú púšťať (nie hádzať) lopty pred seba. Oproti nim (2 – 3 m) stojí spoluhráč, ktorý reaguje na padajúcu loptu a snaží sa ju chytiť ešte pred dopadom (obr. 14).
Alternatívy:
5a) pri zväčšení vzdialenosti sa cvičenec snaží chytiť loptu po jednom odskoku;
5b) hráč stojí v primeranej vzdialenosti otočený chrbtom a reaguje len na zvukový signál (úder lopty);
5c) mení sa štartovacia poloha cvičenca, chytajúceho lopty.
6. Cvičíme vo dvojiciach. Hráči stoja (sedia na zemi) vedľa seba 3 – 4 m, za chrbtom každého z nich sú položené v rôznych vzdialenostiach (napr. 1, 2 a 3 m) tri rôzne predmety (loptička, štafetový kolík, plná lopta). Na rôzne signály (písknutie = loptička, tlesknutie = kolík, výkrik „hop“ = plná lopta) hráči vybiehajú určeným smerom. Tréner stojí vždy tak, aby podnety dával spoza chrbta hráčov.
Alternatívy:
6a) zväčšíme počet predmetov, ku ktorým sa vybieha, meníme štartovacie polohy (kľak, drep, ľah);
6b) pre vyspelejších cvičencov môžeme použiť zostavu len s jedným predmetom a hráči sa snažia získať vybraný predmet pre seba.
7. Cvičenec v sede roznožmo v rukách drží loptu. Sám si ju vyhodí pred seba do výšky a vyštartuje za ňou, aby ju chytil ešte pred dopadom (obr. 15).
Alternatívy:
7a) vyhodenie lopty sa vykonáva smerom vpred alebo vzad z rôznych polôh (drep, ľah na chrbte, na bruchu, „turecký sed“, po kotúle vpred) – obr. 15a;
7b) na signál, ktorý zároveň určuje činnosť chytajúceho (písknutie = sed, tlesknutie = ľah, hop = kotúľ vpred a pod.) vyhadzuje loptu jeho spolucvičenec.
7c) hráč stojí v strehu (sedí s rukami vedľa tela) a pozerá sa dopredu – hore. Spolucvičiaci hodí loptu spoza jeho chrbta smerom vpred. V strehu stojaci (sediaci) cvičenec vyštartuje a snaží sa ju chytiť pred dopadom, resp. po jednom odraze (obr. 15b).
7d) hráč stojí v strehu 3 – 4 m od steny, čelom k nej. Spoza jeho chrbta hádže spolucvičiaci loptu o stenu pod rôznym uhlom do vymedzeného priestoru (šírka 6 – 8 m). Prvý hráč sa ju po odraze snaží chytiť, resp. tečovať.
8. Jeden z dvojice má pri sebe 5 – 6 rôznych lôpt. Druhý stojí v strehu oproti nemu vo vzdialenosti 2 – 3 m. Prvý vyhadzuje lopty rôznym smerom a druhý sa ich snaží chytiť ešte pred dopadom. Po chytení lopty sa presunie na východiskovú pozíciu.
Alternatívy:
8a) po chytení lopty hráč plní ďalšiu úlohu (prihrávka tretiemu, hod na cieľ);
8b) hráč, ktorý lopty nahadzuje, je schovaný napr. za švédskou debnou, aby sa sťažila pozícia chytajúceho.
9. Družstvá so štyrmi – šiestimi členmi stoja (štartová pozícia sa rôzne obmieňa) v zástupe 2 – 3 m od seba. Každý z nich má svoje číslo (1 – 6). Spoza ich chrbta tréner zakotúľa (hodí oblúkom) loptu a v ľubovoľnej chvíli vyvolá číslo, ktoré štartuje z obidvoch družstiev a snaží sa loptu získať (obr. 16).
10. Hráči stoja oproti sebe vo vzdialenosti 6 – 10 m a v strede medzi nimi je švédska debna (lavička). Na nej sú položene rôzne lopty (dve alebo tri). Na určený signál pre každú loptu vybehnú zo štartovej čiary a snažia sa ju zhodiť skôr ako súper.
Alternatíva:
10a) menia sa štartové polohy, vzdialenosť od stredu, počet štarujúcich (napr. štyria);
11. Hráči, každý z nich označený číslom, stoja v kruhu s priemerom 4 – 6 m a držia loptu. Jeden (bez lopty) stojí v strede kruhu. Tréner vyvoláva čísla a takto označený žiak prihráva loptu (rukou, resp. nohou) do stredu kruhu. Hráč uprostred loptu spracuje, prihrá späť a reaguje na ďalší podnet (ďalšia prihrávka).
Alternatívy:
11a) hráči stoja v dvoch radoch vo vzdialenosti 6 – 8 m a každý z nich má pridelené číslo. Tréner ich vyvoláva v ľubovoľnom poradí a chytajúci sa presúva po priamke medzi radmi tak, aby bol kolmo oproti vyvolanému číslu. Spracuje od neho prihrávku, vráti loptu späť a presunie sa k ďalšiemu vyvolanému číslu (obr. 17);
11b) pri tom istom rozostavení majú hráči lopty rôznej veľkosti a hmotnosti;
11c) hráč, ktorý chytá prihrávky sa pohybuje v strede po priamke, ale ostatní cvičenci sa od neho nachádzajú v rôznych vzdialenostiach;
11d) pri ktorejkoľvek uvedenej alternatíve hráč v strede vykonáva ďalšiu pohybovú činnosť (drep s loptou, odhadzovanie lopty vo výskoku, obrat o 360o a pod.). Povely na ďalšiu prihrávku musia nasledovať v primeraných odstupoch, aby sa chytajúci stačil presúvať a na povely reagovať.
12. Hráči (4 – 6), každý s loptou, stoja v polkruhu. Dohodnú si poradie, v akom budú vyhadzovať lopty do primeranej výšky, mierne pred (za) seba. Oproti nim vo vzdialenosti 2 – 4 m stojí ďalší cvičenec, ktorý sa snaží chytať nadhodenú loptu, ešte pred dopadom.
Alternatíva:
12a) chytajúci je otočený chrbtom k spolucvičencom (štartovacie polohy sa môžu ľubovoľne obmieňať) a cvičenie (nadhodenie lopty i štart za ňou) sa vykonáva na signál trénera (zvukový, zrakový).
Uvedené cvičenia môžeme do tréningového procesu zaradiť v priebehu celého ročného tréningového cyklu na spestrenie jeho obsahu. Môžu byť súčasťou tak prípravnej, ako aj hlavnej a záverečnej časti tréningovej jednotky.
3. Testovanie reakčnej rýchlosti
1. Chytanie padajúceho pravítka pritlačením o stenu – žiak má prsty 10 cm od steny na úrovni nuly na pravítku. Po zachytení padajúceho pravítka rovno odčítame, koľko „centimetrov“ má rýchlosť jeho reakcie. Každý má dva cvičné a tri súťažné pokusy, hodnotí sa najlepší. Cvičíme na obidve paže (obr. 18).
Alternatíva: Pripravíme si okrúhlu drevenú tyč s označenými centimetrami. Cvičenec má predlaktie opreté o lavicu tak, aby mu ruka presahovala cez okraj, prsty sú vystreté a s palcom tvoria vidlicu. Tyč držíme tak, aby naznačená nula bola na úrovni ukazováka a nečakane ju púšťame. Testovaný sa ju snaží zachytiť na čo najkratšom úseku.
2. Chytanie tenisových loptičiek. Jeden z dvojice drží v predpažení, na šírku pliec tenisové loptičky. Testovaný stojí oproti nemu v strehu a pohybom protiľahlej ruky (podľa padajúcej loptičky) zhora dole, sa snaží chytiť loptu, ktorú nečakane pustil spolucvičiaci. Pustenie loptičky je nepravidelné, nestrieda sa pravá – ľavá ruka. Spolu sa vykonáva 10 pokusov.
Hodnotenie: 10 – 8 = výborne; 7 – 6 veľmi dobre; 5 – 4 uspokojivo; 3 – 0 nedostatočne. (Šimonek – Šimonek ml., 1999).
3. Beh na 3 m. Testovaný stojí v miernom stoji rozkročnom chrbtom do smeru behu, pätami sa dotýka štartovej čiary. Na svetelný podnet vykoná čo najrýchlejšie drep tak, aby sa obidvoma dlaňami dotkol podložky a po obrate o 180° vyštartuje, aby prekonal trojmetrový úsek čo najrýchlejšie. Vzhľadom na dĺžku úseku je nevyhnutné používať fotobunky (obr. 19).
Vilkner (1982) ho charakterizoval ako test, ktorý má logickú (obsahovú) validitu, overenú v praxi, je vysoko spoľahlivý a objektívny.
4. Zastavenie kotúľajúcej sa lopty. Dve gymnastické lavičky sú jedným koncom zavesené na rebriny vo výške 120 cm, druhý koniec je položený na zemi. Na jednu z nich natiahneme pásmo. Vzdialenosť medzi lavičkami je 4 – 6 cm tak, aby sa v nej dobre kotúľala lopta. Testovaný, otočený chrbtom k lavičkám, zaujme postavenie v strehu na čiare, vzdialenej 150 cm od dolného okraja lavičky. Neobzerá sa. Pomocník drží loptu na hornom okraji lavičiek a na signál trénera ju púšťa. Testovaný na ten istý signál vykoná obrat a snaží sa obidvoma rukami zastaviť loptu na lavičkách. Na pásme odčítame vzdialenosť, ktorú lopta prešla. Každý má tri pokusy, hodnotí sa najlepší (obr. 20).
Literatúra: Hirtz, 1985 (Šimonek – Šimonek ml., 1999).
|
